Lieky proti úzkosti (anxiolytiká) môžu byť veľmi účinným nástrojom, ktorý človeku pomôže zvládať ťažšie obdobie. Sú predpisované preto, aby pomohli preklenúť akútnu úzkosť alebo umožnili človeku fungovať v situáciách, ktoré by inak boli paralyzujúce. Problém nastáva, keď sa objaví pocit: „Bez tabletky nezvládnem ani bežný deň.“ To je znak psychickej závislosti – presvedčenia, že bez vonkajšej pomoci nie som schopná zvládať vlastné emócie.

Netreba sa toho hneď zľaknúť – neznamená to, že automaticky máte fyzickú závislosť. Ale stojí to za pozornosť. Veľmi často sa totiž stáva, že samotný strach z toho, že liek chýba, spustí úzkosť. V praxi mi pacientka raz povedala: „Keď som zistila, že som si liek nevzala, už som cítila búšenie srdca a tras. Potom som pochopila, že to celé spustila myšlienka – nie absencia lieku.“

Preto je dôležité hovoriť o týchto pocitoch so svojím psychiatrom, prípadne zvážiť psychoterapiu, kde sa dajú budovať aj iné spôsoby zvládania úzkosti. Medzi ne patrí vedomé dýchanie, postupné vystavovanie sa obávaným situáciám, kognitívne techniky (spochybňovanie katastrofických myšlienok), ale aj obyčajná psychohygiena – pohyb, spánok, sociálna opora. Lieky môžu zostať oporou, no nemali by byť jedinou stratégiou.

Pacienti, ktorí začali kombinovať lieky s terapiou, mi často hovoria, že postupne získavajú väčšiu istotu: „Liek mám, ale už ho nepotrebujem každý deň. Viem, že to zvládnem aj sama.“ To je cieľ – nie odopierať si liečbu, ale postupne rozšíriť svoje zdroje zvládania.