Závislosti na hazardných hrách patria medzi takzvané behaviorálne, nelátkové závislosti – nevznikajú z látky (ako alkohol či lieky), ale z činnosti, ktorá človeku prináša krátkodobý pocit napätia a vzrušenia, prípadne únik od reality. Často to začína úplne nevinne. „Zo srandy,“ na dovolenke alebo s kamarátmi – je to hra, ktorá chvíľu baví a rodina to môže dokonca vnímať ako zábavnú kuriozitu. Ale keď sa z občasného hrania stane pravidelný rituál, je to už varovný signál. To, že mama chodí k automatom trikrát do týždňa, ukazuje, že hranie začína presahovať rámec voľnočasovej zábavy.

Pri rozhovoroch na túto tému býva častá reakcia obranná – človek sa urazí, má pocit, že je kritizovaný, alebo bagatelizuje problém („veď len pár eur, veď len raz za čas“). Preto je dôležité hovoriť cez svoje pocity a obavy, nie cez obviňovanie. Namiesto „Ty si závislá“ je oveľa účinnejšie povedať: „Mám o teba strach, keď vidím, ako často chodíš hrať. Bojím sa, aby si neprerobila peniaze alebo aby si si neublížila.“ Tento spôsob otvára dialóg namiesto konfliktu.

Z praxe: v terapii som pracovala s rodinou, kde syn až po tom, čo svojej mame povedal, že mu je smutno, keď miesto sedenia s vnúčatami odchádza do herne, spôsobil, že mama sama priznala, že hranie už presahuje hranice. Zarezonovali v nej nie fakty o peniazoch, ale emócie – uvedomenie, čo všetko pri hraní stráca.

Podobne to môže fungovať aj tu: namiesto súdu a irónie skúste láskavo pomenovať, že vám na nej záleží a že sa bojíte dôsledkov. A ak by sa ukázalo, že problém rastie, existujú aj špecializované centrá a linky pomoci pre hráčov a ich rodiny.