Z vášho pohľadu definujete problém v tom, že ako mu (partnerovi), máte veriť. Inak povedané: ako dôverovať partnerovi? To sa však deje na základe nejakých prejavov chovania partnera. Signály v podobe úskokov, klamstva a pod. u partnera vám dáva dôvod neveriť mu. Áno, je to pochopiteľné. Máte nejakým spôsobom nastavenú onú pomyselnú hranicu dôvery a tú partner prekračuje a vy strácate pevnú pôdu pod nohami.

Keby ste si nakreslili kruh zraniteľnosti a neistoty určite časť toho kruhu by bola o častých malých klamstvách partnera. Je to v prvom rade o hodnotovom nastavení. Pre niekoho z nás je normálne klamať a ani sa nad tým nemusí pozastaviť. Nebude mať morálne dilema.

Pozrime sa však na príčiny, že prečo klameme. Niekto to bude mať, ako píšem, vo svojej morálnej etickej výbave a iný zas k tomu akosi prišiel svojimi skúsenosťami, že klamať sa oplatí. Alebo, že musí klamať, aby, keď to preženiem, prežil. Alebo, že proste nemôže si dovoliť povedať pravdu, lebo mu to niekto môže vyčítať a tak ho manipulovať pocitom viny a vtedy sa necíti dotyčný komfortne.

Zamyslite sa nad tým, kam by mohol partner patriť. Možno ste natoľko odlišní, že on má inú morálnu a etickú výbavu. Alebo, a to sa dá skôr napraviť, či nie sú vo vašej komunikácii javy, ktoré napomáhajú vzniku klamstiev. Pokiaľ je partner pod veľkou kontrolou a je mu vyčítaný jeho spôsob fungovania napr. aj v maličkostiach, tak jeho stratégia, ako obísť ten zlý pocit z výčitiek typu čo robil, jedol, bude v podobe klamstva.

Ak má niekto tú slobodu v možnosti povedať aký je reálny stav vecí, že napríklad prišiel o hodinu neskôr z práce, lebo si dal(a) s kamarátom (s kamarátkou) pivo (kávu) a doma nič nerobil(a), lebo mal(a) zlý deň, tak dotyčný(á) nepotrebuje stratégiu klamstva. Teda, to znamená, pozrieť sa najprv na váš vzťah, ako vlastne fungujete. Ako komunikujete. Dávate si slobodu? Dôverujete si? Bude to predovšetkým o tom.