Jednoduchá odpoveď na vašu otázku znie, že ak ona vysvetlenie nechce a neprijme, tak jej to nijakým spôsobom nevysvetlíte. Vaše rozhodnutie nemať deti si nemusíte obhajovať traumou, logikou, ani pocitmi, stačí len, že je to vaše rozhodnutie. A bodka.

Môžete skúsiť pochopiť správanie a reakcie vašej matky. Môže to pre ňu znamenať, že odmietate životnú hodnotu, ktorá ona sama žije. Možno má obavy o vás, že kto by pri vás raz stál. Alebo či by ste to rozhodnutie nakoniec neľutovali. Alebo môže cítiť vlastný pocit zlyhania za to, že vo výchove neurobila niečo správne. Môžu tam byť rôzne príčiny jej reakcií, ale s určitosťou vidíte, že vaše rozhodnutie sa jej dotýka osobne. Potom to už ani nie je o vás, ale o jej vlastných pocitoch, ktoré to v nej vyvolalo.

Povedala by som, že je potrebný čas, aby si vaša mama vedela tieto pocity v sebe spracovať. Vy jej samozrejme môžete pomôcť a byť jej oporou. Môžete ju uistiť, že vaše rozhodnutie nie je jej zlyhanie a že sa nemusí o vás obávať, lebo vy viete, čo robíte. A nakoniec, aj keď mama cíti sklamanie, aj ten pocit patrí k životu. Nedá sa vždy všetkým vyhovieť, najmä ak viete, že vyhovením druhému by ste ublížili sebe samému.