To, čo popisujete, môže na prvý pohľad pôsobiť ako bežný pubertálny vzdor. Ale keď dieťa systematicky odmieta jedlo, vyhýba sa rozhovorom, reaguje podráždene na starostlivosť, je dobré zbystriť pozornosť. Môže to zrkadliť oveľa hlbší skrytý problém, ako napríklad vznik porúch príjmu potravy alebo iné psychické problémy.

Jedlo je v dospievaní často spôsob, ako mať aspoň nad niečím kontrolu. Niekedy tak mladý človek komunikuje napätie, zmätok a tlak. Nerobí to vedome, ale cez telo a tak komunikuje svoju nespokojnosť, ktorú inak nedokáže vyjadriť. A odmietanie komunikácie nemusí ani znamenať, že sa „nechce rozprávať“, ale často je to o vnútorných pocitoch „neviem to pomenovať, sama tomu nerozumiem.“

Je pochopiteľné, že ako rodičia chcete zasiahnuť. No vyvíjanie tlaku na to, aby vám odpovedala na otázky, keď to tak silno odmieta, ju neprinúti k otvorenému a úprimnému zdieľaniu jej pocitov. Myslím si, že najlepšia pomoc, akú jej dokážete momentálne poskytnúť, je byť tam pre ňu, keď to bude sama chcieť. Môžete k nej pristupovať citlivo so záujmom, že ju nechcete hodnotiť ani jej radiť, ale je pre vás dôležité, aby ste jej porozumeli a radi si ju vypočujete. To vytvára pocit bezpečia, ktorý môže časom otvoriť cestu k dôvere.

Ak odmieta hovoriť s vami, je možné, že by sa dokázala otvoriť niekomu cudziemu. Veľmi odporúčam zvážiť rozhovor s odborníkom, napríklad detským klinickým psychológom alebo psychiatrom. Pomohol by aj vám porozumieť, čo sa za tým všetkým môže skrývať ale najmä by to bolo prospešné pre vašu dcéru. Nie ako kritika jej správania, ale ako podaná ruka, ktorá jej pomôže pochopiť svoj vnútorný svet, všetky pocity a myšlienky, čo sa tam odohrávajú a hlavne vedieť poradiť, ako to všetko zdravo a funkčne zvládať.