Podráždenie v podobnej situácii je pochopiteľné – najmä ak vám na sestre záleží a máte pocit, že jej problémy by sa dali riešiť, ak by chcela urobiť zmenu. V psychológii sa často stretávame s fenoménom, keď sa človek opakovane sťažuje, ale jeho cieľom nie je nájsť riešenie. Ide o formu emocionálneho ventilovania – vyrozprávanie problémov pomáha na chvíľu uvoľniť napätie, aj keď sa reálne nič nemení.

Vy ako poslucháč či poslucháčka však môžete mať inú potrebu – napríklad prakticky pomáhať alebo sa posúvať v rozhovore ďalej. Ak tento rozdiel pretrváva, vzniká frustrácia a pocit márnosti. Navyše, môže to byť aj otázka rozdielneho nastavenia. Niekto prirodzene inklinuje k aktivite a riešeniam, iný má strach z konfrontácie alebo zmeny.

Napríklad, jedna klientka rozprávala o tom, ako ju vyčerpávajú dlhé rozhovory s kamarátkou, ktorá sa pravidelne sťažuje na manžela, no nikdy nič nezmení. Klientka sa cítila, ako by bola stále len svedkom, niekedy až rukojemníčkou cudzieho problému, bez možnosti pomôcť. Keď sa odhodlala spýtať: „Chceš o tom hovoriť preto, že potrebuješ podporu, alebo hľadáš riešenie?“ – kamarátka na chvíľu stíchla, ale rozhovor získal nový smer.

Vaša reakcia je teda oprávnená. V takejto situácii je dôležité uvedomiť si vlastné hranice a nebáť sa ich komunikovať – aj blízki ľudia si niekedy neuvedomujú, že ich spôsob ventilácie môže byť pre druhých vyčerpávajúci.