Vnímam z tohto silnú frustráciu z neporozumenia medzi vami a priateľom a túžbu po blízkosti. Byť nepočutá v rozhovore nie je len o tom, že niekto zabudne, čo ste povedali, ale že sa vo vás začne ozývať otázka, či mu záleží na tom, čo prežívate. A práve táto neistota môže byť najviac zraňujúca.

To, že váš priateľ zabúda na rozhovory, ešte nemusí znamenať, že mu na vás nezáleží. Možno má hlavu plnú vecí, možno vníma svet inak, môže tu byť priveľa iných vysvetlení. Ale vaše pocity sú oprávnené. Je v poriadku, že potrebujete cítiť, že sa o vás zaujíma.

Skúste s ním o tom hovoriť, no nie cez nejaké výčitky, ako napríklad to, že vás nikdy nepočúva, ale cez svoje pocity. Vyjadrite, čo to pre vás znamená, keď si nepamätá, o čom mu hovoríte a ako sa z toho cítite. Mohlo by to znieť ako: “Keď si nespomenieš, čo som hovorila, mám pocit, že to pre teba nie je dôležité. A to ma zraňuje.”

Je v tom otvorenosť, zraniteľnosť, ale aj pozvanie k riešeniu problému a snahu sa opätovne zblížiť. Nejdete na to útokom, ale opisom toho, čo sa vo vás deje.

Vzťah sa nemusí rozpadnúť na zabudnutej vete. Práve sa môže posilniť, keď začneme dávať pozor na to, čo sa v nás vďaka tým vetám ozýva, čo nám to vnútorne spôsobuje a komunikujeme to.