Táto otázka priamo pozýva k hlbšiemu pohľadu na hranice, svedomie, aj na staré vnútorné vzorce, ktoré si nesieme z minulosti. Pocit viny, keď sa radšej sústredíme na svoje vlastné potreby, než by sme len mali vyhovieť niekomu druhému, často nesúvisí s aktuálnou situáciou, ale s niečím starším, čo sa v nás dávno usadilo. Napríklad s presvedčením, že dobrý človek je ten, kto neodmieta a nesklame druhých. Vzniká tak predstava “malo by byť” alebo “mal by som”, ktorá nemusí byť v súlade s tým, čo práve chceme alebo potrebujeme.

Ďalšie presvedčenie, ktoré v tomto hrá svoju úlohu je, že starostlivosť o seba a svoje potreby je sebeckosť. Je to práve spôsob, ako zostať v kontakte so životom, aby sme nevyhoreli, nezatvrdli, nestratili sami seba v dobre mienených „áno“. Vyčerpanosť je signál, nie zlyhanie. A ticho nemusí znamenať útek, ale oddych a regeneráciu.

Vina ako emócia nám hovorí, že robíme niečo zle. Zmeniť staré vzorce je náročný a často aj dlhý proces a je v poriadku stále cítiť vinu, aj keď už viete, že nič zlé nerobíte, keď odmietnete pozvanie. Dlhšie tiež trvá pochopiť, že aj vaše hranice si zaslúžia rešpekt.

A nakoniec, odmietnuť pozvanie ešte neznamená odmietnuť vzťah. Nastavenie hraníc neznamená, že o to kamarátstvo nemáte záujem, skôr naopak.