Je prirodzené, že deti v predškolskom a mladšom školskom veku prechádzajú obdobiami zvýšenej úzkosti, najmä večer, keď sú samy a ich predstavivosť pracuje naplno. Obavy zo samostatného spánku nie sú známkou rozmaznanosti, ale vývojovej citlivosti.

V tomto veku sa u detí rozvíja schopnosť abstraktného myslenia a s ňou aj nové typy strachov – z tmy, zlodejov, príšer či smrti. Dieťa už chápe koncept nebezpečenstva, ale ešte si ho nevie realisticky vyhodnotiť. Spoločné spanie s rodičmi mu poskytuje emocionálnu istotu. Avšak dlhodobé zotrvávanie v tejto situácii môže dieťaťu brániť v budovaní samostatnosti a narúšať partnerskú intimitu rodičov.

Pokúste sa postupovať dôsledne, no zároveň citlivo – ponúkam niekoľko možností, skúste si vybrať tie, ktoré sa vám zdajú najužitočnejšie:

Normalizujte jej strach, nespochybňujte ho. Povedzte napríklad: „Rozumiem, že sa bojíš byť sama. To sa stáva veľa deťom a preto ti s tým pomôžeme.“

Nehovorte: „Veď sa nemáš čoho báť“, pretože to dieťaťu vezme priestor cítiť, čo cíti.

Premeňte prechod na spoločný „projekt.“ Urobte z izby „jej miesto.“ Môžete spolu vybrať nočnú lampu, posteľné obliečky či plyšáka „strážcu spánku.“ Zapojiť ju do procesu znamená dať jej pocit kontroly.

Zavádzajte zmenu postupne. Môžete začať tým, že s ňou v izbe zostanete, kým zaspí. Potom ju necháte spať prvú polovicu noci v jej izbe a neskôr celú noc. Buďte konzistentní, ale trpezliví.

Vytvorte rituál večernej istoty. Napríklad krátka masáž rúk, čítanie obľúbenej knihy a veta: „Sme tu, aj keď nie sme v tej istej miestnosti.“