Áno, je to úplne normálne. Pamäť je veľmi selektívna a funguje inak u každého z nás. Veľa ľudí si z detstva pamätá len útržky alebo len určité obdobia – a niektorí takmer nič. Nie je to hneď znak traumy.

Môže to súvisieť s tým, ako bola pozornosť v detstve nasmerovaná, ako sa v rodine o spomienkach hovorilo, alebo aj s typom osobnosti – napríklad introverti si častejšie uchovávajú vnútorné prežívanie než konkrétne udalosti.

Neschopnosť vybaviť si „najkrajší zážitok“ môže byť aj znakom toho, že detstvo nebolo ani vyslovene zlé, ani výnimočne pozitívne – jednoducho „bežné.“ To však nie je zlyhanie. Pamäť si vyberá to, čo považuje za dôležité – a nie vždy sa to zhoduje s našimi očakávaniami.

Ak by ste chceli spomienky trochu prebudiť, môžete skúsiť prehliadať staré fotografie, rozprávať sa s členmi rodiny alebo zapisovať si všetko, čo vám napadne. Niekedy sa pamäť rozvinie, keď sa cíti „pozvaná.“

To, že si neviete vybaviť konkrétny zážitok, nijako neznižuje hodnotu vášho detstva ani vás samotných.