Pre začiatok, zamyslime sa, prečo vôbec klameme? Týka sa to rovnako detí, tak aj dospelých. V prvom rade, je to stratégia.

Ak sa na to pozrieme zoširoka, s ohľadom na všetko, čo máme vo svojej genetickej výbave po predkoch, ide dokonca o stratégiu pre prežitie. Dnes už nejde doslovne o prežitie, ale niekedy dávno, určite išlo. A v súčasnosti to, či viac, alebo menej klameme je ovplyvnené hlavne naším kultúrnym a hodnotovým nastavením. Teraz myslím skôr na nastavenie v našej spoločnosti. Sú kultúry, kde stratégia klamstva sa využíva menej. Žiaľ, mám dojem, že práve naše nastavenie klamstvu praje. Totiž, mnohokrát sa nám stáva, a to sa deje už v materskej škole, na základnej škole, samozrejme aj v rodinách a tak aj v sociálnych skupinách mimo školu a rodinu, že sa veľa trestá. Že sa trestá dokonca aj vyjadrenie určitého postoja, názoru, postupu a podobne. A žiaľ deje sa to hlavne deťom. A trestajú sa mnohokrát, a to je to podstatné, aj skutky, ktoré boli neúmyselné.

Ak by to tak nebolo, určite v menšej frekvencii by sme siahali po stratégii klamstva. Takže moja odpoveď bude smerovať hlavne k tomu, že či vaše dieťa dostane trest za úmyselný, alebo neúmyselný skutok. A potom, nemenej dôležité je si povedať, či vôbec je potrebné voliť takú formu komunikácie, ktorú označujeme trestom. Či nie je vhodnejšia otvorená empatická komunikácia.

Vzájomné načúvanie, nielen počúvanie, keď informácia len prejde, obrazne povedané, našimi ušami. …A to, že sa niekto, a pri deťoch to bude platiť ešte viac, chce vyhnúť trestu a tak zaklame, je normálna reakcia. Je to primeraná stratégia a o to viac, ak je trest neprimeraný a dokonca neúmyselný.