Z uvedených viet mám dojem, že vaša dcéra reaguje svojim telom na to, čo sa deje okolo nej. Tento jav sa nazýva psychosomatika, kedy fyziologické prejavy idú ruka v ruke s tým, čo cíti myseľ a duša. Sú to ako dve neoddeliteľné nádoby.

Chcela som napísať, že by bolo fajn, keby dcéra išla na terapiu, no píšete, že k detskej psychologičke už chodí. Na terapii totiž najlepšie vieme prísť na príčiny toho, čo sa deje, prečo reagujeme na stres, kde ten stres vzniká a pod.

Zároveň, keď hovoríte, že sa ťažkosti s jedením prenášajú aj do domáceho prostredia, za zváženie by stála aj rodinná terapia – kde by ste s psychológom tému diskutovali aj vy, ako rodičia.

Veľakrát to býva veľmi nápomocné a prospešné, pretože mnohokrát sú témy, ktoré sa týkajú jedenia/nejedenia detí napojené na rodinu ako celok.

Ak sa pre rodinnú terapiu náhodou nerozhodnete, odporúčam dcéru povzbudzovať v jej individuálnej terapii, pýtať sa, čo potrebuje, dopriať jej priestor, ak ho potrebuje a chce a byť jej oporou v takej miere, v akej je to pre ňu prospešné.

Držím palce