Je veľmi dôležité, že chcete predchádzať problému vyhorenia a neriešiť to až vtedy, keď je oheň na streche. Vyhorenie nevzniká zo dňa na deň, ale postupne a potichu, často si tie zmeny v sebe nevšimneme.

Tento proces začína najmä zanedbaním vlastných potrieb v prospech výkonu, očakávaní a zodpovednosti. Prestaneme počúvať samých seba – svoje telo a myseľ, nevnímame únavu, podráždenosť, stratu radosti, zmyslu, záujmu či pozornosti. Snažíme sa to potom prehlušiť našim výkonom a efektivitou. Až v stave vyčerpania zisťujeme, že to už nezvládame. Spýtajte sa seba – je stav, v akom momentálne fungujete, pre vás dlhodobo udržateľný?

V prevencii nejde o to, aby sme sa snažili ešte viac, ale vnímali, čo sa deje vo vnútri. Máme tendenciu prehliadať alebo aj potláčať varovné signály, pretože “teraz nie je čas”. Ale práve vnímanie týchto momentov, keď zisťujeme, že predsa len tú starostlivosť o seba zanedbávame, nás môže ochrániť pred vyčerpaním. Často sa hovorí o rovnováhe medzi prácou a oddychom, no myslím si, že oveľa dôležitejší je vnútorný súlad medzi tým, čo dávam svetu a tým, čo dávam sebe.

No aj čo sa týka oddychu, je potrebné si vytvoriť priestor pre veci, ktoré nemajú vyšší účel, nepodávame tam výkon, nejde o napĺňanie očakávaní od nás alebo od druhých. Sú “len” pre radosť, oddych, odreagovanie sa alebo humor.

A napokon nie je zlyhaním priznať si, že potrebujem pomoc. Vyhľadať psychologickú podporu nemusí znamenať, že niečo nezvládam, ale že sa o seba starám skôr, než sa niečo pokazí.